Ženy v dejinách univerzitného vzdelávania
Univerzitné vzdelávanie v období raného novoveku nebolo pre ženy dostupné. V uhorských podmienkach sa otázke vzdelávania dievčat a žien začala venovať pozornosť až v 18. storočí v súvislosti s náboženskými hnutiami, ktoré začali zdôrazňovať rovnosť mužov a žien v otázkach spásy a potrebu vzdelávania žien v náboženskom kontexte.
Otázku vzdelávania dievčat a žien prinieslo v teoretickej rovine aj osvietenstvo, ale konkrétne štátne opatrenia na vzdelávanie dievčat sa začali v Habsburskej monarchii spolu so vznikom dievčenských škôl realizovať až na konci 18. storočia. Dovtedy sa vzdelávaniu dievčat vo všeobecnosti, aj tým zo šľachtického prostredia, venovalo málo pozornosti a nezmieňujú sa o ňom ani písomnosti, ktoré sa venovali vzdelávaniu šľachtických chlapcov. U tých sa v prostredí uhorskej aristokracie predpokladalo čo najkvalitnejše vzdelávanie prostredníctvom súkromných učiteľov.
V období nárastu písomnej produkcie a administratívy si praktické okolnosti vynútili, aby šľachtičné, ktoré spravovali panstvá v čase neprítomnosti manželov, alebo ako vdovy, ovládali čítanie, písanie, vedenie korešpondencie, základy matematiky a ekonómie. Hoci gramotnosť a vzdelanie nepatrili medzi preferované vlastnosti u šľachtických dievčat, zachované pramene – najmä korešpondencia, svedčia o vzdelanostnej úrovni uhorských šľachtičien, ktorá bola veľmi individuálna. Vzdelanie týchto žien bolo zamerané prakticky – na liečenie, vedenie domácnosti, poľnohospodárstvo, varenie.
Jednou z mála zmienok o ženskom vzdelávaní v ranom novoveku je kázeň Petra Pázmaňa o vzdelávaní kresťanských dievčat, v ktorej síce odporúča, aby sa dievčatá naučili čítať a čítaním si osvojili mravy, zároveň však považuje za vhodné, aby dievčatá ostávali doma a mimo domácnosť vychádzali len v sprievode svojej matky, pričom najväčšie nebezpečenstvo pre ne predstavovala prítomnosť mužov.
Hoci sa v spoločenskom vedomí raného novoveku vzdelanie nespájalo so ženami, v prostredí uhorskej aristokracie sa vyskytovali ženy, ktoré získali vyššie vzdelanie prostredníctvom súkromných učiteľov na aristokratických dvoroch. Medzi najznámejšie vzdelané aristokratky patrili Zuzana Lorántffyová, Katarína Sidónia Petrőczy alebo Katarína Bethlenová, ktoré písali poéziu, prekladali literatúru a mali vlastné knižnice.
Ženy raného novoveku vstupovali do dejín vzdelanosti iným spôsobom než aktívnou participáciou na univerzitnej výučbe. Jednou z možností bol patronát nad vydávaním náboženskej literatúry, podpora rôznych oblastí kultúry a konkrétnych vzdelancov, tlačiarní alebo škôl. Napríklad Zuzana Lorántffyová pozvala do Sárospataku Jána Amosa Komenského, Katarína Bethlenová bola mecénkou Petra Boda.
Do dejín Košickej univerzity sa v 17. storočí zapísala Žofia Báthoryová ako fundátorka jezuitského kostola a Zuzana Balašová (Balassa) ako fundátorka šľachtického konviktu, ktorý mal byť pôvodne zriadený v Užhorode. V 18. storočí ďalšie dve šľachtičné darovali majetok, alebo kapitál priamo na vzdelávacie ciele. Manželka Alexandra Keczera spolu so svojím manželom financovala rozšírenie výučby práva na univerzite a grófka Szapáryová venovala pre potreby univerzitnej knižnice budovu.
