Ženy v dejinách
univerzitného vzdelávania

Ženy v dejinách univerzitného vzdelávania

Univerzitné vzdelávanie v období raného novoveku nebolo pre ženy dostupné. V uhorských podmienkach sa otázke vzdelávania dievčat a žien začala venovať pozornosť až v 18. storočí v súvislosti s náboženskými hnutiami, ktoré začali zdôrazňovať rovnosť mužov a žien v otázkach spásy a potrebu vzdelávania žien v náboženskom kontexte.

Otázku vzdelávania dievčat a žien prinieslo v teoretickej rovine aj osvietenstvo, ale konkrétne štátne opatrenia na vzdelávanie dievčat sa začali v Habsburskej monarchii spolu so vznikom dievčenských škôl realizovať až na konci 18. storočia. Dovtedy sa vzdelávaniu dievčat vo všeobecnosti, aj tým zo šľachtického prostredia, venovalo málo pozornosti a nezmieňujú sa o ňom ani písomnosti, ktoré sa venovali vzdelávaniu šľachtických chlapcov. U tých sa v prostredí uhorskej aristokracie predpokladalo čo najkvalitnejše vzdelávanie prostredníctvom súkromných učiteľov.

V období nárastu písomnej produkcie a administratívy si praktické okolnosti vynútili, aby šľachtičné, ktoré spravovali panstvá v čase neprítomnosti manželov, alebo ako vdovy, ovládali čítanie, písanie, vedenie korešpondencie, základy matematiky a ekonómie. Hoci gramotnosť a vzdelanie nepatrili medzi preferované vlastnosti u šľachtických dievčat, zachované pramene – najmä korešpondencia, svedčia o vzdelanostnej úrovni uhorských šľachtičien, ktorá bola veľmi individuálna. Vzdelanie týchto žien bolo zamerané prakticky – na liečenie, vedenie domácnosti, poľnohospodárstvo, varenie.

Jednou z mála zmienok o ženskom vzdelávaní v ranom novoveku je kázeň Petra Pázmaňa o vzdelávaní kresťanských dievčat, v ktorej síce odporúča, aby sa dievčatá naučili čítať a čítaním si osvojili mravy, zároveň však považuje za vhodné, aby dievčatá ostávali doma a mimo domácnosť vychádzali len v sprievode svojej matky, pričom najväčšie nebezpečenstvo pre ne predstavovala prítomnosť mužov.

Hoci sa v spoločenskom vedomí raného novoveku vzdelanie nespájalo so ženami, v prostredí uhorskej aristokracie sa vyskytovali ženy, ktoré získali vyššie vzdelanie prostredníctvom súkromných učiteľov na aristokratických dvoroch. Medzi najznámejšie vzdelané aristokratky patrili Zuzana Lorántffyová, Katarína Sidónia Petrőczy alebo Katarína Bethlenová, ktoré písali poéziu, prekladali literatúru a mali vlastné knižnice.

Ženy raného novoveku vstupovali do dejín vzdelanosti iným spôsobom než aktívnou participáciou na univerzitnej výučbe. Jednou z možností bol patronát nad vydávaním náboženskej literatúry, podpora rôznych oblastí kultúry a konkrétnych vzdelancov, tlačiarní alebo škôl. Napríklad Zuzana Lorántffyová pozvala do Sárospataku Jána Amosa Komenského, Katarína Bethlenová bola mecénkou Petra Boda.

Do dejín Košickej univerzity sa v 17. storočí zapísala Žofia Báthoryová ako fundátorka jezuitského kostola a Zuzana Balašová (Balassa) ako fundátorka šľachtického konviktu, ktorý mal byť pôvodne zriadený v Užhorode. V 18. storočí ďalšie dve šľachtičné darovali majetok, alebo kapitál priamo na vzdelávacie ciele. Manželka Alexandra Keczera spolu so svojím manželom financovala rozšírenie výučby práva na univerzite a grófka Szapáryová venovala pre potreby univerzitnej knižnice budovu.

Portrét Zuzany Balašovej.

Žofia Báthoryová ako fundátorka výstavby jezuitského kostola

Žofia Báthoryová (Báthory) patrí medzi šľachtické ženy, ktoré maďarská a čiastočne aj slovenská historiografia vníma najmä optikou rekatolizačného úsilia. Jej obraz bol v staršej maďarskej historiografii negatívny a znázorňoval ju ako fanatickú rekatolizátorku, ktorá nenávidela protestantizmus a na majetkoch svojho zomrelého manžela násilne šírila katolicizmus, pričom sa vyznačovala lojalitou k Habsburgovcom.

Portrét Žofie Báthoryovej.

Žofia pochádzala z rodu Báthory zo Somlyó. Šľachtický rod sa postupne rozdelil na tri vetvy, ktoré boli konfesijne rozdelené na katolíkov a protestantov. Vetva, z ktorej pochádzala Žofia, bola katolícka a vzišlo z nej niekoľko sedmohradských kniežat a jeden kráľ. Žofia sa narodila v roku 1628 (alebo 1629) v Sziládysomlyó (dnešné Rumunsko) do rodiny šľachtica Ondreja Báthoryho a poľskej šľachtičnej Anny Zakreszkej.

V roku 1643 sa vydala za Juraja Rákociho (Rákóczi), syna sedmohradského kniežaťa Juraja I. Rákociho a Zuzany Lorántffyovej. Sobášom došlo k spojeniu rozsiahlych majetkov oboch rodov, konfesionálne však boli rodiny rozdelené. Žofia musela konvertovať na kalvinizmus, hoci išlo o konverziu vynútenú sobášom. V roku 1645 sa páru narodil syn František a o tri roky neskôr sa Žofiin manžel stal sedmohradským kniežaťom ako Juraj II. Rákoci. Po jeho smrti v roku 1660 sa Žofia presťahovala do Uhorska a najčastejším miestom jej pobytu sa stal Blatný Potok (Sárospatak).

Po smrti manžela a svokry sa Žofia vrátila naspäť ku katolíckej viere, ktorú pravdepodobne vnútorne nikdy neopustila. Proces jej konverzie začal iniciovaním verejnej dišputy o teologických otázkach medzi jezuitským kňazom a reformovaným kazateľom. Krátko po tejto dišpute pozvala Žofia do Blatného Potoka jezuitov, ktorým darovala dva domy a kaplnku a tie poslúžili ako základ pre vznik jezuitskej rezidencie v roku 1663.

Pre výskum dejín univerzitného vzdelávania v Košiciach je osobnosť Žofie Báthoryovej dôležitá z dôvodu výstavby jezuitského kostola v Košiciach a fundácie pre jezuitské kolégium. Táto skutočnosť poukazuje na blízky vzťah fundátorky k jezuitom.

Zo Žofiinho pôsobenia v Blatnom Potoku vieme, že jezuiti predstavovali dôležitý nástroj rekatolizácie v kalvínskom meste, ktorá mala do príchodu cisárskeho vojska v roku 1671 charakter misijnej činnosti. Závažným dôsledkom účasti Žofiinho syna Františka I. Rákociho na Vešeléniho sprisahaní, ktorého sa matke podarilo vykúpiť z najhoršieho trestu vďaka intervencii viedenských jezuitov a cisárskeho spovedníka, bol príchod cisárskeho vojska do Blatného Potoka a násilná rekatolizácia na Zemplíne, ktorá nadobudla podobu odoberania kostolov a vyháňania protestantských kazateľov a rektorov škôl.

V posledných rokoch života mal na Žofiu Báthoryovú vplyv jezuita Imrich Kiss, ktorý bol jej spovedníkom a poradcom, vychovávateľom jej syna a pred pôsobením v Blatnom Potoku pôsobil aj v Košiciach. Vzťah Žofie Báthoryovej ku košickým jezuitom sa prejavil v rokoch 1662 – 1663, keď ich oslobodila od daní a poplatkov z niektorých viníc v Zemplínskej a Abovskej stolici.

Fundácia pre jezuitské kolégium bola súčasťou Žofiinho testamentu. Jeho prvá verzia z roku 1679 menovala vykonávateľom poslednej vôle spovedníka Imricha Kissa. Druhá verzia testamentu sa zameriavala na to, aby jej ovdovelá nevesta Helena Zrínska nezískala majetky z dôvodu vzťahu s vodcom kurucov Imrichom Thökölym. V oboch verziách však testament rátal s vysokou fundáciou pre košických jezuitov. Išlo o 22 000 zlatých pre košické kolégium a ďalších 10 000 na vybudovanie veží kostola. V prípade smrti Žofiiných vnúčat Františka II. Rákociho a jeho sestry Juliany bez dedičov mala veľká časť majetku pripadnúť jezuitom. Dediny a vinice v Tokaji venovala jezuitom v Pápe a Szatmári. Taktiež zamýšľala časť svojho majetku venovať na výstavbu jezuitského kostola v Užhorode.

Po Žofiinej smrti vypukli ohľadom testamentu spory medzi Imrichom Kissom a Helenou Zrínskou, ktorá pravosť testamentu spochybňovala. Spory sa preniesli až na úroveň vedenia rakúskej provincie Spoločnosti Ježišovej, ktorá zamýšľala odvolať Imricha Kissa z funkcie vykonávateľa poslednej vôle. Po Žofiinej smrti boli jej ostatky prenesené do Košíc a v marci 1681 uložené v krypte kostola. V archíve mesta Košice sa zachovalo smútnočné oznámenie Heleny Zrínskej o smrti svojej svokry, v ktorom pozýva šľachticov na smútočné obrady za zosnulú konané v kostole v Košiciach po prenesení ostatkov.

Testament Žofie Báthoryovej.

Zložité politické pomery, spôsobené vojnou proti Osmanom a povstaním Imricha Thökölyho odsunuli plnenie poslednej vôle testátorky. Až v roku 1694 sa dedič František II. Rákoci postaral o vyplatenie sumy 20 000 zlatých jezuitom, ktorí tento podiel prijali. Jezuitský kostol Najsvätejšej Trojice v Košiciach dodnes pripomína svoju fundátorku nápisom na priečelí: „K úcte sv. Trojice nechala postaviť kňažná Žofia Báthoryová v roku 1681“. Krypta v kostole sa stala miestom posledného odpočinku kňažnej a jej predčasne zosnulého syna Františka I. Rákociho.

Portál kostola Najsvätejšej Trojice.

Erb Žofie Báthoryovej na kostole Najsvätejšej Trojice.

V prípade motivácie Žofie Báthoryovej k financovaniu výstavby kostola sa v literatúre uvádza aj prípad košických mučeníkov, ktorých smrť sa odohrala v čase Betlenovho povstania, keď vojskám v Košiciach velil Báthoryovej svokor. Skutočnosť, že košickí mučeníci boli umučení na mieste neskoršej výstavby jezuitského kolégia a kostola môže svedčiť v prospech takejto interpretácie, avšak samotná Žofia túto skutočnosť vo svojich písomnostiach nezdôrazňovala.