Jezuitskí učitelia a vedci
na Košickej univerzite

Jezuitskí učitelia a vedci
na Košickej univerzite

Pôsobenie jezuitov vo výchove a vzdelávaní malo svoje špecifiká. Z princípov fungovania rádu vyplývalo, že jezuita musel ísť tam, kde ho povolajú a zotrvávať tam dovtedy, kým nebude preložený inde. Jezuitské univerzity sa vyznačovali vysokou mobilitou učiteľov, pričom na filozofickej fakulte učili prevažne mladí jezuiti po skončení svojho štúdia, ktorí zvyčajne pokračovali v akademickom pôsobení na teologickej fakulte. Dlhšie pôsobenie na filozofickej fakulte bolo typické najmä pre tých jezuitov, ktorí sa zaoberali prírodnou filozofiou.

Svätý Ignác z Loyoly.

Charakteristickou črtou jezuitského akademického života bola peregrinácia. Jezuitskí profesori počas svojho života pôsobili na viacerých učiteľských postoch a zastávali akademické hodnosti na viacerých univerzitách. Kariéra profesorov, pôsobiacich na Košickej univerzite sa najčastejšie spájala s univerzitami v Trnave, Viedni a Štajerskom Hradci. Po zrušení Košickej univerzity sa časť profesorov presunula do Budína.

Počas viac než storočia existencie Košickej univerzity sa na postoch učiteľov, profesorov a akademických hodnostárov vystriedali desiatky členov jezuitského rádu. V 17. storočí bola existencia univerzity niekoľkokrát ohrozená protihabsburskými povstaniami, jezuiti boli z mesta vyhnaní a výučba prerušená. Politická nestabilita, vojny a epidémie vytvárali podmienky, v ktorých bolo náročné udržiavať vzdelávací proces a inštitúcie v prevádzke a niekedy čelili jezuitskí profesori aj ohrozeniu života.

Správa o stave kolégia po jeho obsadení vojskami I. Thökölyho.

Stabilný politický systém a pokojné obdobie po Satmárskom mieri prialo v omnoho väčšej miere rozvoju vzdelanosti a vedy, čomu napomáhalo aj vydávanie jezuitských diel v akademickej tlačiarni. Na druhej strane sa od polovice 18. storočia systém jezuitského vzdelávania dostával pod paľbu kritiky a jednotliví panovníci sa pokúšali rôznymi zásahmi podriadiť jezuitské inštitúcie a ich majetky štátu.

Pri hodnotení významu jezuitských profesorov a vedcov, pôsobiacich na Košickej univerzite, berie historiografia do úvahy najmä ich pôsobenie v najvyšších akademických funkciách, publikačnú činnosť a vedecký prínos v jednotlivých akademických disciplínach. Ocenenie si však zaslúžia aj tí jezuiti, ktorí viedli kolégium a univerzitu v ťažkých vojnových časoch, keď boli Košice okupované protihabsburskými vojskami a verejná mienka v meste nebola naklonená katolíckym predstaviteľom.

Medzi najvýznamnejšie osobnosti z radov jezuitov, pôsobiace na Košickej univerzite patril Martin Palkovič, ktorý bol v rokoch 1661 – 1662 jej rektorom. Študoval na Viedenskej univerzite, kde získal doktorát a prednášal tu filozofiu a hebrejský jazyk. Vykonával aj funkciu prefekta viedenského Pázmanea. Zaslúžil sa o stavebný rozvoj Trnavskej univerzity, kde pôsobil vo funkcii rektora, dekana a kancelára. V roku 1660 v Košiciach, pri promócii prvých bakalárov vyhlásil potvrdenie Košickej univerzity panovníkom Leopoldom I.
Písomná žiadosť (libellus supplex) rektora Martina Palkoviča adresovaná cisárovi.
Na začiatku svojej akademickej kariéry pôsobil v Košiciach ako učiteľ matematiky Martin Sentiváni (1665). Jeho ďalšie pôsobenie sa spájalo s Viedenskou univerzitou, kde vyučoval hebrejčinu, s Trnavskou univerzitou, kde bol profesorom matematiky, hebrejčiny a filozofie (1668   –  1670), s univerzitou v Štajerskom Hradci (1671) a s univerzitou v Mníchove (1684). Svoje vynikajúce pedagogické a organizačné schopnosti prejavil v rôznych oblastiach akademického života. V Trnave organizoval činnosť akademickej tlačiarne, vykonával funkciu cenzora kníh a spravoval univerzitnú knižnicu. Jeho publikačná činnosť zahŕňa 56 článkov, literárnych a vedeckých diel. Encyklopedické dielo Miscellanea predstavuje súhrn súdobých poznatkov z prírodných vied. Niektoré diela sa zaoberajú dejinami Slovákov, ich jazykom a otázkou autochtónnosti. Martin Sentiváni patril k najvýznamnejším polyhistorom svojej doby.
Dejinami Uhorska sa zaoberali viacerí jezuiti pôsobiaci na Košickej univerzite. Medzi najznámejších patril Samuel Timon, ktorý pôsobil v Košiciach 15 rokov a vyučoval tu teológiu. Patril k priekopníkom kritického dejepisectva v Uhorsku. V akademickej tlačiarni boli publikované viaceré jeho diela, medzi nimi aj prvá syntéza dejín Uhorska Epitone Chronologica rerum Hungaricum (1736). Známe sú práce Obraz starého Uhorska a Obraz nového Uhorska, v ktorých sa zaoberal príchodom Maďarov do Karpatskej kotliny a obdobím Veľkej Moravy. Voči v jeho dobe akceptovanej podmaniteľskej teórii postavil teóriu o spoločnom budovaní Uhorského štátu Slovákmi a Maďarmi. S najväčšou pravdepodobnosťou bol autorom košickej kroniky Cassovia vetus ac nova. Samuel Timon sa hlásil k slovenskému pôvodu a jeho koncepcia dejín slovenského národa predstavovala východisko pre národné hnutie v 19. storočí. Vo vzťahu k prameňom, ich publikovaniu a metódam historického výskumu sa stal vzorom pre ďalších uhorských historikov. Medzi jeho žiakov patrili historici Štefan Kaprinai, Karol Wagner a Juraj Sklenár.
Potvrdenie o finančnej transakcii vydané Samuelom Timonom, regentom seminára v roku 1728.
Potvrdenie o finančnej transakcii vydané Samuelom Timonom, regentom seminára v roku 1728.
Karol Wagner patril medzi predstaviteľov mladšej generácie uhorskej kritickej historiografie. Študoval na Košickej univerzite, pôsobil v rôznych jezuitských inšitúciách v rámci Slovenska a po roku 1770 aj na Trnavskej univerzite. Vo svojom výskume sa cielene zameriaval na regionálne dejiny a to na oblasť Šariša a Spiša. Jeho historická práca nadväzovala na výsledky jezuitskej historiografie a charakterizovala ju systematickosť a kritickosť. Dejiny Spiša spracoval v diele Analecta Scepusii Sacri et Profani. K dejinám Šariša vydal diplomatár. Po zrušení jezuitského rádu pôsobil v Bratislave, kde sa venoval histórii a neskôr na univerzite v Budíne.
TOP
error: Content is protected !!